Ľúbi želatinové zákusky, blšie trhy, španielske a portugalské slovíčka, chodenie naboso, náhody, malého kučeravého Alberta a veľkého ešte kučeravejšieho Davida. Prežila niekoľko liet a zím v Argentíne, v Španielsku v Portugalsku a v každom z týchto miest zostal kúsok jej srdca. Zoznam autorových rubrík: Poulicna Barcelona, moji a moji, Od Granady po Sevillu, Pacilo by sa mi, Cesta spať, so mnou po Grecku, Erasmus v Granade, Správy spod Ánd, Súkromné, Nezaradené
Hernán si ma našiel celkom náhodou. Nech žijú tie nečakané náhody, ktoré hýbu svetom. Netrvalo dlho a s týmto šarmantným Čilanom sme kŕmili holuby v parku, cez prednášky na seba lišiacky žmurkali a vymieňali si čitateľské zážitky.
Ako turistka som bola v Bratislave už veľmi dávno. Vidím to ako dnes, so sestrami stojíme na nádvorí Bratislavského hradu vo vetrovkách ušitých podľa strihu z Burdy a štrbavo sa usmievame do fotoaparátu z Tuzexu.
V Argentíne má svoj deň každý, kvetinárky, pracovníci bánk, pekári či zmrzlinári. Druhého apríla oslavovali veteráni Vojny o Falklandy.
Krúžime nad Tichým oceánom, pod nami sa črtá silueta Strednej Ameriky a letuška rozdáva formuláre potrebné na vstup do krajiny. Vedľa mňa sedia sivovlasí manželia. Odrazu mi podávajú svoje pasy a dobráckym pohľadom ma prosia, aby som za nich vyplnila, čo treba. Nevedia čítať ani písať, ich domovom je Nikaragua.
Hneď ako ma Mariana a Roco privítali na stanici v Mendoze, spýtali sa, či viem ako postupovať v prípade zemetrasenia. Nežartovali. Musím uznať, zaskočili ma, a pritom som s podobnou otázkou mala rátať. Prišla som predsa do mesta vzdialeného približne 500 kilometrov od Santiaga de Chile a v čase môjho príchodu do Argentíny bola rana po ničivom zemetrasení v susednej krajine stále pomerne čerstvá
Spolusediaci v lietadle sú ako starí manželia, tiež si pred tým, ako idú spať nezaželajú dobrú noc. Takto šarmantne zachytil Gabriel García Marquéz vzťah dvoch cudzích ľudí zdieľajúcich rovnaké číslo radu na palubnej letenke. Všimol si to pri istej ceste lietadlom z Južnej Ameriky do Európy, sedel vtedy vedľa neznámej spiacej krásavice.
Najprv to bol zaujímavý spolusediaci, na Španiela málo zhovorčivý mládenec s asi štyridsiatimi náramkami na pravej ruke, potom večera nad Atlantikom a nadránom sme za búrlivého potlesku po dvanástich hodinách letu pristáli v hlavnom meste Argentíny. Do sveta som sa vybrala v čiapke a v rukaviciach ako typický obyvateľ uzimenej Strednej Európy a druhý koniec sveta ma napriek tomu privítal hneď zrána teplotou blížiacou sa k tridsiatim stupňom Celzia. Ale klamala by som, ak poviem, že ma to prekvapilo.
Sú filmy, ktoré musíte vidieť niekoľkokrát, aby vo vás zanechali stopu, a potom sú tu tie, ktoré stačí vzhliadnuť raz a už na ne nezabudnete. Do druhej kategórie patrí aj španielsky film Milenci polárneho kruhu.
Jedni vravia, že najlepšia škola je sám život, iní sa vraj to najdôležitejšie neučili v škôlke, a potom sú tu tí, ktorí veria, že aj ozajstná „kamenná“ škola nás môže veľa naučiť.
Potrebujeme chvíľu blúdiť, aby sme našli správnu cestu, nechápať, aby sme pochopili to podstatné, jedno stratiť, aby sme iné získali. Niečo podobné sa odohráva i v živote Samuela (Alejo Sauras).
Február je trochu nudný mesiac. Ak opomenieme Valentína, nič zvláštne sa počas druhého mesiaca v roku nedeje. Hoci... len ne prvý pohľad. V skutočnosti je práve vo februári na mnohých univerzitách uzávierka prihlášok do programu Erasmus. A mne nebolo treba viac než počuť toto slovo, aby som si zaspomínala na môj nedávny Erasmus pobyt v Granade. ..ešte kým som bola tam ma v diskusii akýsi neznámy Gotham požiadal o porovnanie štúdia doma a v cudzine. Kým som bola v Granade, nebol na podobné úvahy čas. A tak porovnanie prichádza až teraz. Na žiadosť neznámeho Gothama ..a tak trochu i pre vlastné potešenie.
Prvý raz som ju stretla na mieste, kde by som to čakala najmenej, v bujnom zelenajúcom sa parku na nábreží Málagy. Prišla v sprievode žoviálneho dôchodcu Pedra, čo mal plné vrecká ukrajinských cukríkov.
Časy sa zmenili. Už to nie sú len vychudnutí askéti, čo brázdia cesty do Santiaga de Compostela s túžbou po ozajstnom priblížení sa k pravým hodnotám nadzmyslového sveta.Pútnikom dnes môže byť ktokoľvek. Stačí kráčať po správnej značke a odrazu vás okoloidúci neoslovia inak ako el peregrino, pútnik.
Ak ste na juhu Španielska a rozhodnete sa navštíviť blízke zahraničie, veľa možností nemáte. Do Maroka je to síce na skok, a hoci zaváňa vzrušujúcou exotikou a lacnými nákupmi, prakticky dostupnejšie Portugalsko ho zvykne návštevnosťou predbehnúť.
Nad mestom sa rozsvieti Alhambra a v úzkych uličkách počuť štrngotať poháre, za každým rohom cítiť arómu smažených špecialít a ak je jasná obloha nad Plazou Trinidad vidno Večernicu. ...nezáleží, či je sobota či utorok, vždy je to tak. Granada, rovnako ako Barcelona, Madrid, Krakow, Viedeň alebo Bratislava nikdy nespí ... študenti Erasmu v nej nikdy nespia.
Granada má veľa čarovných miest... inšpiratívnu štvrť Albaycín, jedinečnú Alhambru, tajomný kopec Sacromonte s jaskynnými príbytkami či myrhou voňajúcu židovskú štvrť Alcaicería. A všade je príjemne.
Kým sa k nej dostane, musím prejsť takmer cez pol mesta, zastaviť sa na pätnástich semaforoch, minúť štyri zvodne voňajúce pekárne, prekľučkovať cez jedno stavenisko a vyšlapať strmý kopec na záver. ...a predsa by mi nevadilo chodiť do nej v papučiach.
Príchody sú vždy obojaké...šteklivo vzrušujúce i sychravo smutné súčasne. Tak som prišla aj ja do Granady. Tešila som sa na toto čarovné miesto, no trochu sa aj obávala. Toľkej novoty... nečakali ma žiadni ozajstní kamaráti, len pár známych, žiadne zaistené bývanie, len kontakt na Valentinu cez hospitalityclub, žiadna fiesta na privítanie, len adresa, kde hľadať môj dočasný domov.
...že o akej krajine hovorím? ...skúste. Ak vám napadlo Španielsko, trafili ste klinec po hlavičke.
Veľmi som sa tešila. Potrebovala som sa dobyť španielčinou, a tak film La vida secreta de las palabras z produkčnej dielne Pedra Almodóvara prišiel vhod. Nebolo nad čím váhať.
