Katarina Strihova
Zosvadebnieva sa...
Október je dokonalý...na svadby určite. Zákusky sa nekazia tak ako v lete, väčšina kamarátov roztratených cez prázdniny po svete je už doma a aj počasie je ešte príjemné. Tak prečo to nevyužiť.
Ľúbi želatinové zákusky, blšie trhy, španielske a portugalské slovíčka, chodenie naboso, náhody, malého kučeravého Alberta a veľkého ešte kučeravejšieho Davida. Prežila niekoľko liet a zím v Argentíne, v Španielsku v Portugalsku a v každom z týchto miest zostal kúsok jej srdca. Zoznam autorových rubrík: Poulicna Barcelona, moji a moji, Od Granady po Sevillu, Pacilo by sa mi, Cesta spať, so mnou po Grecku, Erasmus v Granade, Správy spod Ánd, Súkromné, Nezaradené
Október je dokonalý...na svadby určite. Zákusky sa nekazia tak ako v lete, väčšina kamarátov roztratených cez prázdniny po svete je už doma a aj počasie je ešte príjemné. Tak prečo to nevyužiť.
Pôvodne som chcela pisať o starenách v čiernom, o túlavých psoch, z ktorých si v Grécku nik nerobí ťažkú hlavu, o malebných zákutiach čarovného ostrovčeka Skiathos, o bradatých mníchoch v jedinečných Meteorách....
V Grécku som už mesiac. Všetci okolo dovolenkujú, len ja pracujem. Nevadí mi to. Ako delegátka gréckej cestovnej kancelárie mám na starosti fakultatívne výlety slovensko-českých dovolenkárov. Ľudí všelijakých. Nevadí mi to.
Božská Akropola, kamene po ktorých kráčali dejiny a milióny turistov. Tajomné biele miesto, ovievané bezstarostným gréckym vetrom. Na oblohe niet ani mráčika, na hodinkách niečo pred deviatou. Dnešný deň patrí Aténam, dnešné predpoludnie antike.
...vlastne ani neviem ako...ale viem, na svedomí to ma Mery. Ona môže za to, ze teraz miesto hľadania noviniek o byzantskom cisárskom dvore, hútam štvormo...
niekedy sa mi nechce upratovať izbu...ľahkým úsmevom na perách si poviem mananaspolužiakov občas chtiac-nechtiac zdravím hola amigosod sestier sem-tam drankám na večer skvelé rifle...por favor vždy zaberie
Podľa mňa mŕtvi blog nečítajú. Niežeby sa im nechcelo, oni len nemajú čas. Pri všetkých tých veselých žúroch, návštevách opery, narodeninových oslavách a tancovačkách na to akosi nezvýši čas. Nečudujem sa im, ani je by som asi...blogy nečítala. Ak by som to navyše mala len cez ulicu k Vlastovi Burianovi, k Helenke Ružičkovej či k sesternici Mare, už vôbec nie.Iba, že by sa mi občas zachcelo dozvediet sa, priamo z prvej ruky, čo nové tam dole.
Už je to pár dní, čo som sa vrátila zo Španielska po roku domov. No ešte stále tomu nemôžem úplne uveriť. Percentuálne je väčšina mojich myšlienok tam, na slnečnom Pyrenejskom polostrove.Lenže...
Chybala mi vona zatuchnutej univerzitnej kniznice a mamkinych muskatov chut skorych marhul a nedelneho kolaca dotyk ozajstneho snehu a velkonocneho korbaca zvuk mojej vrzgajucej postele a kostolnych zvonov
Tmavé španielske ráno, krátko pred siedmou, poloprázdna stanica. Zíva sa mi.Stojím na almerskej vlakovej stanici, opretá o dva kufre, v ktorých mám poskladaný rok života.O pár minút odchádza vlak do Barcelony. Bude lepšie nastúpiť.
Kazde rano o osmej vstupit dnu, na barovy pult pripravit kavove salky s vrecuskom cukru naboku, zapnut hriankovac a radio.O deviatej odomknut vchodove dvere, zoslabit radio a vpustit dnu netrpezlivo cakajuci huf stalych rannych zakaznikov.Ako na beziacom pase servirovat kavu s mliekom a hrianky pokvapkane olivovym olejom a potrete rajcinou, medzitym viest debaty o vcerajsom futbale, zajtrajsej neterinej svadbe ci len tak , o politike.
Mohla sa volat Izmira, Sara, Leila ci Karin...meno nebolo dolezite.Nebola Spanielka, mozno bola z Maroka, Iranu ci Alzirska...na narodnosti nezalezalo.Mohla mat osem, desat ci sedem rokov...ani vek nebol dolezity.
Uz su prec. Tie skvele leta u babicky, ked sme spavali na povale, tajne s Andrejom kradli jablka, byciklovali sa po STOP-ku, jedli na schodoch mastny chlieb s cibulou, v roztrhanych teplakoch behali po dvore, natahovali sa s Tapom od Tety susedovej a pocuvali babickine rozpravky.
Sedela som na brehu rieky Guadalquivir, citala si nieco o spanielskej historii. Zrazu sa pristavil chlapik v siltovke a lamanou anglictinospanielcinou sa ma spytal, kde je Plaza las Armas. Ako slusne vychovana Slovenka s talentom rychlej orientacie, som ho milo nasmerovala k zelanemu cielu. A potom sa znovu vratila k spanielskemu citaniu.
Vstupila som do jej magickej mesity, v ktorej sa opat raz pobili nabozenstva. Presla som sa jej mostom z cias Rimanov, videla som na vlastne oci archeologicke nalezisko Medina Azahara i bohatstvo palaca Markeza de Viana. No nebyt mojho hostitela Antonia, Cordobu by som nespoznala.
Okrem zelatinovych zakuskov, roztopenej cokolady, nakupov v second-hande a listovania v starych knihach mam rada i nezname, tiche a tmave zakutia miest. V Spanielsku ich je vela, v Granade mnozstvo.
Co sa to deje? Dlhe rady pred pekarnami. Tlacenica pred obchodom so zabavnou pyrotechnikou. Nieco sa chysta...
denne piju pivo, nepostielaju si, vzdy zavolaju spat ked ich prezvonime, sediveju z nas
Nie som kucerava blondinka, nemam nezabudkovy pohlad, ani miery Miss sympatia. Som taka, akych najdete v nasich vysokoskolskych internatoch a v zahradnych restauraciach na kazdy prst aspon dvadsat. A predsa sa za mnou otacaju.