Byť na chvíľu pútnikom...

 Púť do španielskeho Santiaga de Compostela sa stala známou už v 9. storočí, ale do širšieho povedomia sa cesta k hrobu svätého Jakuba dostala až v priebehu 11. a 12. storočia. Jakub bol nielen jedným z dvanástich apoštolov, ktorí sprevádzali Ježiša, ale i  šíriteľom evanjelia na Pyrenejskom polostrove. Tradícia hovorí, že Jakubovi žiaci mŕtve telo svojho učiteľa, sťatého v Jeruzaleme roku 42, naložili na loďku, ktorú nechali doplávať až do Galície a tu apoštola Jakuba tajne pochovali. Hrob o takmer deväť storočí neskôr odhalil neznámy pastier, ktorý zočil nad kopcom Libradón množstvo žiarivých hviezd. Tie ho priviedli k pozostatkom apoštola. Na mieste nájdeného hrobu stojí dnes čarovné mesto Santiago de Compostela. Podobný nález prišiel v polovici 9. storočia ku kresťanským obyvateľov v správnej chvíli. Na území dnešného Španielska práve dominovala moslimská invázia, a kým arabskí dobyvatelia mali svojho duchovného vodcu, v kresťanskom tábore podobná postava chýbala. A vtedy sa na scéne objavil apoštol Jakub. Traduje sa, že práve on pomohol zjednotiť silu kresťanských vojsk a doviesť ich k víťazstvu. Jakub si za to vyslúžil nielen prívlastok patrón Španielska, ale aj neskoršiu kanonizáciu. 

Púť k telesným pozostatkom mýtického hrdinu sa stala kultovou záležitosťou nejedného veriaceho a cesta do Santiaga sa pomaly premenila na jednu z hlavných turistických atrakcií severných regiónov Španielska. Pútnikov z roka na rok pribúda, veď stále je veľa tých, ktorí potrebujú nájsť samých seba a na to je púť do Santiaga ideálna. K hrobke sv. Jakuba dnes vedie niekoľko ciest. Každá z nich má svoje čaro. Francúzska cesta je najtradičnejšou, najznámejšou, a preto i najrušnejšou.Severná cesta ponúka väčší pokoj, Portugalská zasa netradičný prechod dvoma štátmi, a Juhovýchodná cesta je bohatá na mimoriadne španielske kontrasty. Možností je pritom ešte viac. Púť do Santiaga de Compostela môžete začať pokojne i v Budapešti, v Paríži či v Muxii. 

Aj pre spôsob, akým sa púť rozhodnete absolvovať, máte niekoľko variant: pešo, na bicykli či na koni. Každá má svoje čaro, avšak najjedinečnejšie je predsa len tá pešia. My sme si za štart vybrali dedinku Ribadeo, ležiacu na hranici medzi španielskymi regiónmi Galícia a Astúria. Do Santiaga je z nej takmer 200 kilometrov. Čakalo nás deväť dní chôdze, odhaľovanie krás neznámej krajiny, ale najmä, jedinečné dobrodružstvo. Nebolo nad čím váhať. Stačilo len pritiahnuť šnúrky na topánkach, batoh vyhodiť na plecia, z hlavy vypustiť všetky starosti a kráčať.

 

V úlohe pútnika vás prestane trápiť zvyšujúca sa cena pečiva či druhá upomienka z mestskej knižnice. Byť pútnikom znamená chodiť, jesť, spať a premýšľať. 

Ak máte pohodlné spoľahlivé topánky a kvalitné ponožky, s chôdzou problém nemáte. Ani s jedlom by sa počas púte nemali objaviť žiadne vážne starosti. Po ceste natrafíte na množstvo barov s prijateľnými cenami a širokou ponukou miestnych špecialít. Ak je váš rozpočet nižší, prípadne ste vyznávačom vlastnoručne pripravenej stravy, nemusíte mať obavy. Takmer každá väčšia dedinka, v ktorej sa nachádza ubytovňa pre pútnikov, má aj supermarket.

Spánok je pre pútnika mimoriadne dôležitý. Na to, aby mohol už od skorého rána kráčať, potrebuje výdatný odpočinok. Všetky cesty do Santiaga sú preto lemované sieťou tzv. albergue de peregrinos alebo ubytovní pre pútnikov. Podmienkou získania postele v nich je tzv. credencial (dokument, do ktorého dostáva pútnik počas cesty razítka, čo dokazujú jeho putovanie) a niekedy i včasný príchod do ubytovne (najmä na frekventovanejších cestách zvyknú byť albergue s kapacitou 150 lôžok obsadené už okolo pol druhej popoludní).

 

Ubytovanie v albergue de peregrino je zadarmo, prípadne za symbolickú dotáciu. Nocľahárne sú naozaj čisté, majú sprchy, toalety, práčovňu a väčšinou i kuchynku. Niektoré navyše pripomínajú dielo slávnych architektov. Z Albergue vo Vilalbe máte napríklad pocit, že ho len pre vás postavil Mies van der Rohe. 

Iné ubytovne očaria návštevníka svojou mystikou. Tak je to v prípade Albergue v Sobrado dos Monxes, kde pútnici bývajú priamo v kláštore.

Inokedy máte už pri vstupe do albergue pocit, že ste na prázdninách u starých rodičov. Nás tak milo prekvapili správcovia Albergue v Miraze, pár mimoriadne príjemných Angličanov v pokročilom dôchodkovom veku. Miriam zo Škótska nám najprv uvarila typický anglický čaj s mlieko, a jej žoviálny manžel John potom až do neskorého večera rozprával o starých časoch, keď bol ešte učiteľom. Ráno nám pripravili horúcu kávu s mliekom a chrumkavé hrianky. Keď sa s nami lúčili, zdalo sa mi, že majú slzy na krajíčku.

 

O jedlo i nocľah sa počas púte báť nemusíte. S myšlienkami je to horšie, tie si musí dať do poriadku každý sám. Túžba po nájdení samého počas prechádzky eukalyptovym hájom alebo odpočívajúc na lúke voňajúcej čerstvo pokosenou trávou je pre mnohých pútnikov lákavá. Iní sa pre putovanie rozhodnú z dôvodu aktívneho prežitia dovolenky, pre ďalších je púť možnosťou spoznať krásy severošpanielskej prírody a pre nejedného pútnika  je cesta do Santiaga de Compostela dôkazom sily jeho viery a vlastnej osobnosti. 

Púť do Santiaga je skúškou ľudskej vôle a vytrvalosti. A pre všetkých, čo je zložia, čaká odmena – certifikát potvrdzujúci vašu ozajstnú púť, ale hlavne – odmena, akú nevyvážia žiadne listiny – pokorenie vlastných hraníc.

Pre to sa azda oplatí zodrať aj pár topánok.