Hrdinovia nezmyselnej vojny

Autor: Katarina Strihova | 4.4.2011 o 17:59 | (upravené 4.4.2011 o 21:54) Karma článku: 8,02 | Prečítané:  1840x

V Argentíne má svoj deň každý, kvetinárky, pracovníci bánk, pekári či zmrzlinári. Druhého apríla oslavovali veteráni Vojny o Falklandy.

 

Sedíme v pokojnej kaviarni a on má oči na stopkách, nič mu neunikne. Možno preto, že Argentínčan Alejandro žije v krajine, kde musí byť človek stále primerane ostražitý, a možno preto, že prežil ozajstnú vojnu. Jedinú, ktorej sa Argentína zúčastnila aktívne. Vojnu o Falklandy.

To, kde a kedy sa narodíme, si nevyberie nikto. Buď sa na nás šťastie usmeje, alebo nie. V roku 1982 mal Alejandro 18 rokov a do konca povinnej vojenskej služby mu chýbali necelé dva mesiace, keď prišiel na základňu  v Rio Grande rozkaz pripraviť si veci na cestu. Všetci dúfali, že majú namierené do Buenos Aires, a až keď krúžili nad ostrovmi v južnom Atlantiku, uvedomili si, čo ich čaka. Skutočná vojna.

Vojna o Falklandy začala 2. apríla 1982. Nazýva sa vojnou, hoci nebola nikdy oficiálne vyhlásená, išlo skôr o útok Argentíny na Falklandské ostrovy (v španielsky hovoriacom svete nazývané las Islas Malvinas), ovládané už prvej polovičky XIX storočia Veľkou Britániou.

 

S vojnou sa nerátalo

Od roku 1981 zmáha Argentínu silná hospodárska kríza a v krajine vládne Vojenská junta, ktorá sa snaží všemožne odvrátiť pozornosť ľudí od ekonomických problémov štátu. Nakoniec padne rozhodnutie uskutočniť akciu, ktorá má posilniť národný patriotizmus a vláda vyšle smerom na Falklandy, vždy považované za argentínske územie, vojenské jednotky. Ľudia povzbudzovaní štátnou propagandou vylodenie na ostrovoch podporujú. S agresívnou odpoveďou zo strany Veľkej Británie sa neráta. O to väčšie je prekvapenie, keď „železná lady" Margareth Thacherová získa súhlas anglického parlamentu k vojenskému zásahu.

To je začiatok konfliktu, ktorý bude trvať 74 dní, zanechá za sebou stovky mŕtvych a na jeho konci bude argentínsky smútok. Falklandy však aj potom zostanú argentínske, minimálne pre väčšinu Argentínčanov.

Alejandro reaguje inak: „podľa mňa sa na Falklandských ostrovoch žije ako v Anglicku." Vie, že nehovorí do vetra, na ostrovoch strávil takmer päťdesiat dní, ktoré navždy poznamenali jeho život.

So zbraňou v ruke po prvýkrát

„Boli sme ešte chlapci, mnohí mali za sebou len mesiac vojenskej služby a zbraň držali v ruke po prvý raz. Nevedeli ani, ako ju nabiť. Povedali nám, aby sme si so sebou do lietadla zobrali letné oblečenie, a na Falklandoch pritom teplota klesla v noci až na mínus 18 stupňov," rozhovorí sa sympatický štyridsiatnik Alejandro a pokračuje: „Bývali sme v stanoch, neustále sme boli hladní a bola nám strašná zima." Viacerí z argentínskych vojakov pochádzali zo severných častí krajiny a nikdy predtým nevideli ozajstný sneh. Aj Alejandro, hoci je z oblasti pod pohorím Andy, kde sú zimy chladné, utrpel niekoľko omrzlín.

Súboj Argentíny a Veľkej Británie, to bolo stretnutie dvoch nerovnocenných protivníkov. Angličania prišli ako profesionálni vojaci, muži v najlepších rokoch a dokonale vyzbrojení. Alejandro opisuje ich vybavenie: „bývali v bunkách po dvoch, každý tam mal svoju posteľ a na nočnom stolíku fotografiu priateľky. Oblečenie mali prispôsobené na chladnú klímu s motorčekom, ktorý ich zohrieval. Zbrane Angličanov sa s našimi nedali porovnať. Nám chýbali základné technické pomôcky. Nemali sme ani vysielačky na komunikáciu s pilotmi vojenských lietadiel.

Náš oddiel mal dozerať na pristávaciu dráhu. Až kým lietadlo nezačalo zosadať, nevedeli sme, či je argentínske alebo anglické a všetci sme naň čakali s namierenými zbraňami. Nakoniec sme sa dohodli, že naše stroje musia pristávať s rozvietenými svetlami."

Vybavenie anglického protivníka spoznal Alejandro v zajatí. Päťnásť dní strávil v zajateckom tábore, a hoci toto pomenovanie môže naznačovať tvrdé podmienky väzenia, nebolo to tak. „Angličania sa k nám správali veľmi korektne, vojnu brali ako akúkoľvek inú prácu a len čo zložili zbrane, premenili sa na ozajstných gentlemanov.

Všetko mali do detailov prepracované. Denne sme dostávali dve klobásky a tri mandle. Bola to diéta presne pripravená odborníkom na výživu. Keď sme sa sťažovali, že je to málo, odvetili, vraj ak niekto od hladu odpadne, diétu zmenia. Neodpadol nikto."

Pätnásť ďalších dní v zajatí strávil Alejandro spolu s viac ako päťsto dôstojníkmi a veliteľmi argentínskeho vojska na obrovskej lodi anglickej armády, ktorá kedysi slúžila na turistické plavby po Karibiku. Až tam sa mohol prvý raz od začatia konfliktu osprchovať. Podľa Ženevskej dohody mali argentínski vojaci ako vojnoví zajatci väznení viac ako mesiac nárok na žold. Dostávali 10 libier denne, za ktoré si mohli v lodnom bufete kupovať cigarety či sladkosti. Dnes sa tomu Alejandro smeje.

A hneď pridá ďalšiu veselú spomienku. Po uzavretí prímeria, prišli argentínski zajatci loďou do prístavu Puerto Madryn, odkiaľ ich lietadlom prepravili do Buenos Aires. Obsluhu vojakov na palube malo na starosti niekoľko letušiek. Len čo vstúpili medzi pasažierov, aby im rozdali občerstvenie, stali sa centrom všeobecného záujmu. Mladí muži, ktorí videli ženu naposledy pred mnohými mesiacmi sa ich túžili aspoň dotknúť. Hladkaní bolo toľko, až zmätené letušky nechali občerstvenie pasažierom k dispozícii ako otvorený bufet a všetky inštrukcie im dávali cez mikrofón. „Pilot nás musel nakoniec poprosiť, aby sme si posadali, lebo už tretíkrát krúži nad letiskom a čaká, kým sa lietadlo prestane kymácať a on mohol  bezpečne pristáť," šibalsky sa pousmeje Alejandro.

Dlho bol rozkolísaný aj život mladých mužov, kým opäť zapadol do bežných koľají. Mnohým sa to nepodarilo vôbec. Štatistiky hovoria, že Vojna o Falklandy si vyžiadala viac povojnových ako vojnových obetí. Až donedávna nedostávali veteráni Falklandskej vojny žiadnu psychologickú podporu, skôr rozkaz nerozprávať o tom, čo na fronte prežili. Z vlastnej iniciatívy sa dodnes pravidelne stretávajú a bojujú aspoň za vyplatenie výsluhového dôchodku, ktorý im vláda už dávno sľúbila, ale ešte stále ho v plnej výške nedostali.

 

Dlho som váhala, či Alejandrovi položiť všetky pripravené otázky, a keď som videla, že najväčšie rany z vojny ho už preboleli, hoci sa celkom nezahojili, odvážila som sa. Boli momenty, keď si sa díval smrti rovno do tváre? „Áno, takmer neustále," odpovedá: „na Falklandy sme prileteli lietadlom do hlavného prístavu a odtiaľ sme sa navečer presunuli na ďalšie strategické miesto. Prístav bol asi dve hodiny po našom odchode zbombardovaný, nikto tam nezostal nažive. Myslím, že odvtedy verím na osud."


Mohli byť priateľmi

Argentínčan Juan Lopéz a Angličan Juan Ward sú hrdinovia básne Jorge Luis Borgesa o nezmyselnosti Falklandskej vojny. Dvaja mladí muži, ktorí mohli byť priateľmi, nebyť ich jediného stretnutia v boji.  Absurdnosť nielen tejto vojny dokazujú aj Alejandrove slová:

„Keď ma zajali, priblížil sa ku mne anglický vojak, lebo videl, že mám na krku ruženec. „Veríš v Boha?" spýtal sa. „Áno," odpovedal som. „Ak veríme v rovnakého boha, prečo proti sebe bojujeme?"

 

Pomaly dopíjame kávu, keď mi za chrbtom zastane strieborný džíp. „Najnovší model," zaiskria oči Alejandrovi: „také auto by som chcel." Rozhovorí sa a chlapec v ňom: " Ešte väčšmi však túžim po dome na juhu, v Patagónii, najlepšie pri jazere, kam som mohol chodiť na ryby. Ak nám vyplatia,čo si zaslúžime, kúpim si ho. Zdá sa však, že štát na nás stále zabúda. Ešteže pre obyčajných ľudí sme zostali hrdinami." Uzavrie Alejandro, zapne si flisovú bundu s argentínskou zástavou na hrudi a vo dverách kaviarne sa rozlúčime.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?