Čo skrýva Bratislava

Autor: Katarina Strihova | 27.6.2011 o 16:13 | (upravené 27.6.2011 o 17:48) Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1461x

Ako turistka som bola v Bratislave už veľmi dávno. Vidím to ako dnes, so sestrami stojíme na nádvorí Bratislavského hradu vo vetrovkách ušitých podľa strihu z Burdy a štrbavo sa usmievame do fotoaparátu z Tuzexu.

Do hlavného mesta som sa na výlet odvtedy vybrala ešte niekoľkokrát. Raz som ukazovala bratislavské zákutia šantivej kamarátke Marte zo Španielska, a potom ešte írskemu dobrodruhovi Martinovi. Prešli sme sa Starým mestom, na diaľku sa dotkli Dunaja, vyšli sme až na hrad. Obaja si odniesli fotku s Čumilom a na jazyku sladkastú chuť Kofoly.

Bratislava ich očarila. Hoci je to malé, ale veľmi príjemné hlavné mesto, vraveli.

Asi pred mesiacom som sa do Bratislavy vrátila, tento raz bez Marty či Martina. Kým som čakala na moju hostiteľku, túlala som sa čarovnými bratislavskými zákutiami. Chvíľu som posedávala aj pred Starou tržnicou, až kým tam nezačalo byť nepríjemne horúco. K poloobsadeným lavičkám sa totiž postupne schádzali nevábne odeté individuá, vzduchom sa ťahal čučo opar a výkriky formulované celkom bez fantázie.

Ako dobre, že sme vtedy s Martou aj s Martinom námestie pred Starou tržnicou obišli.

Ešte som chvíľu obzerala výklady, a potom som si sadla na zastávku. Ľúbim tam len tak vysedávať a dívať sa na svet okolo. Elektička číslo 5 stále nechodila. Odrazu na druhej strane chodníka zastal sympatický turista, na krku fotoaparát, na pleci batoh, v ruke mapa. Hlava plná tmavých kaderí, snedá pokožka, mládenec asi z Južnej Európy. Z miesta, kde zostal stáť mal skvelý pohľad na hrad, tiež to postrehol a cvakol si ho. Potom sa otočil a zbadal mňa ako len tak ledabolo čakám na zastávke elektičku číslo 5. Šteklivým južanským pohľadom sa pozrel mojim smerom, ja som slovansky chladne sklopila zrak. Mladík sa lišiacky usmial a vošiel do domu za ním.

Zadívala som sa do otvoreného okna na prvom poschodí. Bolo priamo oproti zastávke a už niekoľko sekúnd v ňom sedel náš turista a jeho pohľad smeroval rovno na mňa. Znovu som, ako sa patrí, odvrátila pohľad. Spoza slnečným okuliarov som ho sledovala. Najprv si objednal malé pivko, a potom nenápadne položil na rám otvoreného okna svoj fotoaparát a v sekunde si ma odfotil. Stále som sa tvárila, že som si nič nevšimla, ale on určite dobre vedel, ako to s tou nevšímavosťou je.

V tom prišla električka číslo 5, najvyšší čas odísť. Pripadala som si ako slávna filmová hviezda, ktorú kdesi nachytali neľútostní paparazzi a bolo mi nekaždodenne, príjemne.

A čo mladý Don Juan? Hádam sa do Bratislavy ešte vráti, aby odhalil tajomstvo naznámej krásky na fotke. Len nech pri tom nezablúdi k Starej tržnici.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?