Azda najviac ich mam preskumanych v miestnej, kedysi arabskej stvrti Albaicin. Uzke ulice vydlazdene oblymi kamenmi, okna bez zaclon plne kvitnucich muskatov a...kazdy druhy dom na predaj.
Carovne miesto, v ktorom citit zavan davnych vcerajskov, hoci dnes prebyty vonou marockych specialit. Stvrt, v ktorej by sa mi pacilo zit. Mat vyhlad na Alhambru, za susedov zhovorcivych spanielskych dochodcov ci bohemskych studentov umenia granadskej univerzity.
Ak raz budem bohata, zdrava a nezabudnem po spanielsky, urcite si jeden z miestnych opustenych domov obsadim (hoci este nemam presny plan ako). Avsak len v pripade, ak nenajdem ziadnu volnu jaskynu vo vedlajsej stvrti Sacromonte.
V tejto este rozpravkovejsej stvrti by stalo zato stravit par rozpravkovych rokov. Nevadilo by mi nosit tazke nakupy strmymi ulicami, ani prezit zimu bez ustredneho "jaskynneho" kurenia. Sympaticki pocerni susedia, jedinecny vyhlad na mesto a sviezost jaskyne v lete by mi tieto nedostatky vynahradili.
Prezit par zim a liet v Granade by bolo skvele. Rano by som chodievala na kavu s mliekom a cerstve churros do blizkej kaviarnicky ako vacsina miestnych dochodcov.
Na obed by som si v tieni stromov vychutnavala turecky kebab a ako dezert ktorykolvek z arabskych, mimoriadne chutnych zakuskov.
Po, v letnych mesiacoch jednoznacne osviezujucej sieste, by som chodievala na salku lahodneho cajicka do vonavych cajovni. Alebo sa s mojimi granadskymi znamymi usadila v jednej z mnohych, pred turistami utajenych, krcmiciek. A objednala si jedno pivko...ku ktoremu vam ako samozrejmost donesu drobne obcerstvenie - tapa. A potom este jedno pivko, dalsia tapa...a mozno este jedno male pivo, opat tapa.
Potom by som sa sla prejst niektorou z tichych bocnych uliciek, pripadne zabludila do baru, v ktorom podavaju osviezujucu sangriu a hraju flamenco.
V lete by som chodievala brigadovat do zahrad Alhambry alebo davala kurzy slovenciny. Zila by som si ako na dovolenke.
...a mozno zivot Granadcanov taky v skutocnosti nie je.
Ja som vsak za tych par dni, ktore som v tomto prekrasnom meste stravila posedavajuc na lavickach, obzerajuc sa okolo, sledujuc mojich docasnych susedov a poznajuc obycajne dni mojich sympatickych hostitelov Yanna a Marie, videla zivot miestnych tak. A nemyslim, ze by to kvoli mne hrali.
Andaluzsky zivot je taky. Kludny, bezproblemovy, pohodovy a pre mna na odkukanie.
Ja vseobecne odkukavam vela. Mam zvlastnu uchylku sedavat na lavickach v parcikoch ci na pokojnych namestiach (neraz tak znizujem vekovy priemer miestneho osadenstva) a hladiet na dianie okolo.
Spanieli moju hru pochopili. A celkom uspesne mi nahravaju. Spomedzi vsetkych zhovorcivych babiek a dedkov bol doteraz moj najvacsi granadsky tromf akysi Jose, s nejasnym pohladom a drozdou bradou. Podla jeho slov skvely gitarista, a podla plakety v jeho penazenke ozajstny drzitel striebornej platne za pocet predanych CD-ciek z roku 1999. Nuz, stretnutie dna.
Tri dni v Granade utiekli rychlo. La Alhambra, vejare, neodbytne vestice spred katedraly, marocke cajovne, obytne jaskyne, Jose z Namestia Trinidad, gaspacho, mile tety z miestneho studijneho oddelenia, fotograf Antonio, samozrejme tapas, polnocne plne bary, zvlastne vonajuci bytik Yanna a Marie, poludnajsich 42 stupnov, mi s nou zostanu navzdy spojene.
Granada je pre mna dokonala. Uz ju mam zaradenu medzi mojimi sukromnymi divmi sveta.
Zajtra moj spanielsky okruh pokracuje s cielom Cordoba. Uvidim, ci tato andaluzska krasavica tromfne svoju juznejsiu sestru...
