Keď som ešte doma, vo vyhriatej obývačke čítala správy o katastrofe, bolo to nepríjemné, ale teraz som bola priamo tu, na kontinente, ktorý je síce na prírodné katastrofy zvyknutý, no táto ho prekvapila.
27. február 2010 zmenil nielen Chile, iný je i svet. Vedci vravia, že sa skrátila dĺžka dňa, iní pridávajú, že ubudlo aj z Chile. Pohyby litosferických dosiek počas zemetrasenia vraj spôsobili, že Tichý oceán o niekoľko centimetrov stúpol a tak má nielen Chile na viacerých miestach až o tri metre menej územia, ale napríklad aj Mendoza je o niekoľko centimetrov bližšie k pobrežiu oceánu.
Mnohí obyvatelia Chile sa v obave z ďalších otrasov rozhodli opustiť svoju domovinu a nejedni sa usádzajú práve v Mendoze, mestu, ktoré je z argentínskej strany k Santiagu de Chile najbližšie. Ak sa týchto novodobých prisťahovalcov spýtate prečo, odpovedia, že po zemetrasení prišli takmer o všetko a ak majú začínať od nuly, tak radšej v krajine, kde je pravdepodobnosť ďalšej prírodnej katastrofy predsa len o niečo menšia.
Pred niekoľkými dňami postihli Chile ďalši otrasy, vraj mali od 27. februára už poradové číslo 700 a aj teraz ich bolo cítiť i v Mendoze. Bolo krátko pred dvanástou a ja som bola v univerzitnej knižnici. Stála som medzi regálmi, keď ku mne prišiel sympatický knihovník Martín a poprosil ma, aby som vyšla von. S ostatnými študentmi sme pokojne vyšli na priestranstvo pred knižnicu, kde všetci krútili hlavami, že nič necítili.
Nedalo mi a vyzvedala som od spolužiakov, aké to bolo v tú noc, ktorá dostala nešťastné Chile na titulné stránky novín. Trpezlivo mi vysvetľovali, že záchvevy zemskej kôry sa spravidla odohrávajú v noci a prvé otrasy sú v porovnaní s nasledujúcimi najslabšie. Presne tak to bolo aj v noci z 26. na 27. februára. Trochu sa pousmejú pri spomienke na ulice plné rozospatých ľudí v pyžamách a nezabudnú dodať, že to bol síce nepríjemný zážitok, ale na rozdiel od susedného Chile s dobrým koncom.
Po asi päťnástich minutách sem sa vrátili do knižnice. Deň pokračoval pokojne ďalej, nikto sa nerozrušoval, nik nebol hysterický, žiadna panika. Zaujímavé to začalo byť až na druhý deň. V novinách sa objavili správy o tom, že Mendoza nie je pripravená na prírodné katastrofy, že mnoho ľudí stále nevie, ako sa v prípade ohrazenia zachovať a že aj nový záchranný integrovaný systém medzi nemocnicami a záchranármi nefunguje zďaleka tak, ako by mal.
A tak sa začalo s prípravou personálu v nemocniciach, s revíziou nového systému, vytvárajú sa nové plány okamžitej pomoci. Čo ako náhodou...
Mimochodom, aj ja som si už naštudovala, ako postupovať v prípade zemetrasenia a už sa nečudujem, prečo máme počas prednášok dvere do učebne vždy otvorené.
