Vždy, keď je na programe filmového klubu španielsky či juhoamerický film v pôvodnom znení, je to pre mňa ako malý sviatok. Pohodlne sa usadím a v premietacej sále cez farebné španielske slovíčka nostalgicky spomínam. Tak to malo byť aj pri filme La vida secreta de las palabras (Tajomstvo slov) španielskej režisérky Isabel Coixetovej.
Všetko sa zdalo byť dokonalé, získala som miesto s dobrým výhľadom na plátno, predo mnou bežali úvodné titulky filmu v španielčine, keď tu zrazu... anglické znenie.
Tak to azda nie... nuž, moje poskakujúce srdce sa ukľudnilo a ja som mierne sklamaná preladila zo španielčiny na angličtinu.
Priznám farbu, do kina som šla najmä kvôli rodnému jazyku Antonia Banderasa, samotný film bol druhoradý. Teraz bolo nutné rebríček dnešných priorít trochu skorigovať. A tak som sa zapozerala...
Isabel Coixetová si vybrala zvláštny príbeh mladej ženy, ktorá sa na istý čas stane ošetrovateľkou zraneného muža na ropnej plošine, aby tak netušene našla lásku.
On nevidí, a tak túži počuť všetko. Ona počuje len to, čo chce. Ich spoločným mostom sa stávajú slová. Pomaly odkrývajú smutné tajomstvá. On ľúbil ženu svojho najlepšieho priateľa, ona prežila viacnásobné znásilnenie a neľudské týranie počas vojny na Balkáne.
Slová znejú, chladno a odmerane, no skrývajú veľa. Utrpenie, slzy, strach, zlobu, smútok , ale i nádej a túžbu.
Studené nie sú len slová, hlavná postava filmu, no tiež ich pomocníci, postavy filmu a prostredie.
Filmu dominuje minimalizmus. Svet za sivým sklom, taký sa mi zdal. A angličtina k nemu napokon pristala, sadla ako uliata. Je to jazyk, ktorý vie byť radostný a melodický, no súčastne chladný a sivastný ako londýnsky deň.
Možno bola angličtina do španielskeho filmu vybratá zámerne, aby brnkla na tú správnu strunu diváka. Aby sa mu zachvela duša nad ľudskou bezcitnosťou, zverstvom a zlom. Nebyť slov, zostalo by možno zabudnuté. Takto slová priniesli šťastie.
Nesmieme zabudnúť rozprávať. A vôbec nezáleží, či španielsky, anglicky alebo slovensky.