No jednému miestu sa v nedeľu dopoludnia nevyrovná žiadne iné. Parku Federica García Lorcu. Nevonia tam čierny čaj ako v uličkách Albaycínu, necítiť tam rozmarín ako na námestí pred katedrálou. Vzduch vo „Federicovom parku“ je prevoňaný arómou jahodových žuvačiek, vôňou rozkvitnutých sirôtok, parfémami ľahkých korenistých vôní a dymom cigariet.
V nedeľu dopoludnia patrí toto miesto, ležiace na okraji hlavného centra Granady, k najrušnejším bodom mesta. Nedeľne vyobliekané rodiny, sviatoční bežci, bezstarostní čiperní dôchodcovia. Vlastne, nielen oni, všetci sa mi tam vidia akísi bezstarostní.
Voda vo fontáne si kľudne žblnkoce, žlté kvietky nenápadne kvitnú, slnko bez hanby hreje viac než sa na marec patrí a vrabce čvirikajú ako sa im zapáči.
A všetkým sa to páči. Tým, čo sa v polospánku vyvaľujú na šťavnato zelenom trávniku, tým, ktorí sedia na lavičkách a čítajú čerstvé noviny i tým, čo v tieni paliem listujú prednášky z botaniky.
Nie je ťažké prispôsobiť sa. Vziať si so sebou hrubú španielsku knihu, objemnú fľašu vody, slnečné okuliare a trochu chuti... cítiť sa bezstarostne.
Ja viem, podobný park máme aj v Nitre. Tiež v ňom kvitnú voňavé kvety, žblnkoce voda, lietajú motýle, páli zubaté slnko a šuchocú obaly z karameliek. No akosi tam necítiť tú čerstvo zomletú bezstarostnosť...