Byvaju nad nami. V malom domovnickom byte, no s uzasnym vyhladom na Barcelonu. Zasluzia si to...ten vyhlad.
Predtym boli domovnikmi. Casy sa vsak zmenili, pominula sa barcelonska burzoazia, funkcia domovnika sa vytratila. Lola a Paco vsak zostali. Stali sa z nich domovnici na dochodku. A tak Paco raz tyzdenne umyva schody, vymiena plynove bomby, opravuje, co sa v dome pokazi. Lola chodi nakupovat a prisiva zaplaty. Vsetci v dome ich maju radi. Zasluzia si to...to, ze ich maju radi.
Su spolu uz najmenej pol storocia. Ona vie presne, co ho rozcerti a cim ho potesi. On vie, ako ju nenahnevat a cim rozosmiat. Dokonale si rozumeju aj bez slov, no ked sa rozpravaju, pripomina to hru, farebnu skladacku, ktorej kusky do seba skvele zapadaju.
Kazdy podvecer chodia na prechadzku. Drziac sa za ruky prechadzaju blizkymi ulicami. Su rozpravkovi. Nemaju medovnikovu chalupku, nechovaju sedem kozliatok, nikdy neboli v krajine, kde sa piesok lial a nevlastnia ani Hrncek var! Maju jeden druheho, to je ich rozpravka. Zasluzia si to...tu rozpravku.
